Najlepší strelec Dukly Trenčín? No predsa Hlinka

čtvrtek, dubna 02, 2009 Pavol Čislikovský

Miroslav Hlinka starší, otec Mira Hlinku a strýko Jaroslava Hlinku je dodnes najlepším strelcom v histórii Dukly Trenčín. V trenčianskom klube hrali vždy veľmi dobrí hokejisti. Žiadny z nich však neprekonal rekord Miroslava Hlinku staršieho, ktorý strelil v 44 zápasoch neuveriteľných 46 gólov! Pán Hlinka, rodák z Prahy si v rozhovore zaspomínal na svoje hráčske časy, ale aj na začiatky svojho syna Miroslava. Samozrejme v rozhovore nezabudol aj na svojho synovca, českého reprezentanta Jaroslava Hlinku.
Aké boli vaše hokejové začiatky?
Začínal som spolu s bratom (otcom Jaroslava Hlinku pozn. red.) u nás v Prahe na starej Štvanici. Ja som mal štyri roky a brat šesť, keď sme po prvý krát vykorčuľovali na ľad. Vybrali nás a vlastne vtedy to všetko začalo.

Vždy ste chceli byť útočníkom?
Vždy mi najviac imponovalo dávať góly. Priznám sa nerád som bránil, či robil priestor pre druhých. Vždy ma viac bavilo dať gól.

Venoval sa niekto z vašej rodiny tiež športu?
Môj otec hrával futbal, takže sa dá povedať, že šport je v našej rodine už tradíciou.

Do Dukly Trenčín ste prišli v roku 1971 z Motorletu Praha?
Áno. Bol to bývalý klub Motorlet Praha. Ale potom sa to premenovalo na 1.ČLTK Dopravní podnik. Motorlet bol v Prahe veľmi známy a mal dlhoročnú tradíciu na starej Štvanici. Skôr ako som nastúpil na vojnu do Trenčína hrali sme s mojim vtedajším klubom 1. ČLTK kvalifikáciu o prvú národnú ligu. Okrem nás ešte, Gottwaldov, Chomutov a Dukla Trenčín. Tréner Dukly Trenčín, pán Čiháček ma videl hrať a potom sa ma opýtal, či by som nešiel na vojnu do Trenčína.

Vo vašej premiérovej sezóne ste sa stali najlepším strelcom Dukly Trenčín, keď ste strelili 22 gólov. Ako si na to spomínate?
Samozrejme, že uplatniť sa počas dvoch rokov vo vojenskom klube bolo vždy, veľmi ťažké. Najmä prvý rok bol náročný. V tíme sú starší „mazáci“ a tí len tak niekoho medzi seba nepustia. Ja som mal šťastie, že som mohol hrať s v útoku s dvoma staršími hokejistami. Mňa vždy veľmi bavilo útočiť. Takže tie góly tam „padali“. Samozrejme byť najlepším strelcom v tíme tak to vždy poteší.

Váš útok Hejčík- Filip- Hlinka nastrieľal v sezóne 1971-72 až 52 gólov !
Naozaj sme si výborne rozumeli. Fero Hejčík bol obranný typ útočníka a Jirka Filip zase ako center puky prihrával. No a ja som bol strelec. Bol som pravák a hrával som na ľavom krídle. Ale je pravda, že góly sme dávali všetci traja.

V sezóne 1973-74 ste však už v Dukle po skončení základnej vojenskej služby nehrali. Kam smerovali vaše kroky?
Vrátil som sa opäť do Prahy. Hrával som v 1.ČLTK Praha. V tom čase, sme už mali syna Miroslava a v Prahe nám prisľúbili byt. Bohužiaľ sa tak nestalo. Bytovú otázku sme preto museli riešiť. Počas prestávky, ktorá bola v sezóne som hovoril s podplukovníkom Bellom, ktorý pôsobil v Dukle Trenčín. Ten mi po jednom rozhovore sľúbil, že keď sa vrátim naspäť do Dukly Trenčín okamžite dostanem byt. Tak sa aj stalo a vrátili sme sa naspäť do Trenčína. Dukla nám poskytla naozaj perfektné podmienky. Aj keď musím podotknúť, že v tom čase bol tu v Trenčíne, nekrytý zimný štadión. Takže ako hokejista, ktorý už mal niečo za sebou som prišiel na štadión, ktorý nemal strechu. Ja som však už od malička hrával Prahe v krytých halách. Bolo pre mňa trochu nezvyčajné. Veliteľ strediska pán podplukovník Bella, však vždy pred zápasom zvolal vojakov základnej služby. A ľad bol pripravený ako keby sa tu mali hrať majstrovstvá sveta.

V sezóne 1974-75 ste hrávali v útoku s pánom Grantnerom, ktorý patril medzi najlepších hokejistov našej histórie. Ako si na hokejovú osobnosť spomínate?
Ivan bol perfektný hokejista. Bohužiaľ už nieje medzi nami. On puky spoluhráčom vyložene rozdával. Jeho finálna prihrávka to bolo niečo nádherné. Prihrávky rozdeľoval do oboch strán. Náš útok bol najproduktívnejším v celej lige. Matuška strelil 38 gólov, Grantner 15 a ja som mal na konte 19 presných zásahov.

V sezóne 1975-76 ste strelili v 44 zápasoch 46 gólov! Neuveriteľná bilancia vám zaručila, že dodnes ste najlepším strelcom Dukly Trenčín v celej histórii klubu. Unikátnosť rekordu znásobuje aj fakt, že v Dukle hrali fantastickí hráči ako napr. Marián Hossa, Gáborík a mnohí iní a nikto z nich vás neprekonal.
Teraz by síce mohol niekto povedať, vy ste mali vtedy takú a takú ligu. Ale aj v tej prvej SNHL musel byť niekto, kto bol vynikajúci, niekto kto bol dobrý, niekto priemerný a niekto bol aj podpriemerný hráč. Takže dostať sa medzi najlepších znamenalo vtedy tak ako dnes, že ste sa museli v konkurencii hráčov presadiť. A streliť v 44 zápasoch 46 gólov je dobrá vizitka. Keď sa na to spätne pozriem a dodnes ma v histórii Dukly Trenčín nikto neprekonal, tak som asi naozaj niečo musel vedieť.

Mali ste nejaký svoj recept na strieľanie gólov?
Vždy som si všímal brankára. Aj keď sa hra odvíjala niekde inde. Sledoval som čo robí, ako reaguje. Postupom času som brankárov už poznal a vedel som na ktorú stranu je ten, či onen brankár slabší. Kde necháva voľné miesto a tak ďalej. Ja ako pravák som dával veľa gólov brankárovi hore na lapačku. Vedel som, že pokým tú ruku zdvihne tak mu to tam dám. A väčšinou to vychádzalo. Druhá podstatná vec je to, že človek musí mať perfektne pripravenú hokejku. Ja som napríklad po tréningu neodišiel z ľadu. Mal som čas, bavilo ma to a tak som si skúšal streľbu či samostatné nájazdy na brankára. A neskôr som góly dával ako sa hovorí na slepo do horného rohu. Potom neskôr som už ako starší hráč v Dubnici strieľal ako pravák, brankárovi góly ma jeho pravú stranu po ľade. Mal som to tak natrénované, že skoro vždy to vychádzalo úplne presne. Strela nemusela byť, ani tak prudká, ale musela byť na milimeter presná.

V Dukle Trenčín vás v tom čase trénoval aj známy český tréner Jaroslav Walter. Bol známy tým, že jeho tréningové metódy boli veľmi náročné. Ako si na člena siene slávy slovenského ľadového hokeja Jaroslava Waltera spomínate?
Tréningové metódy mal veľmi zaujímavé a náročné. Veľmi veľa čerpal z ruskej školy. Na hráčov mal veľmi vysoké nároky. Zásluhou jeho veľkých nárokov sme mali natrénované viac ako hráči v iných mužstvách. Mali sme navrch v sile, obratnosti, či vytrvalosti. Jeho metódy boli na tú dobu naozaj nové a prevratné. Mali sme napríklad vesty, tie mali kapsičky v ktorých boli ťažké oceľové pásy. A s takými ťažkými vestami sme behávali. Napríklad, 200 metrov s vestou a ďalších 200 bez vesty a tak sa to opakovalo. Na ľade nám tiež dal zabrať. Hráč mal na sebe opasok na ktorom boli oceľové doštičky. A s tým ťažkým opaskom sme korčuľovali po ľade. To nám potom v zápasoch zaručilo stabilitu. Nestalo by sa, že by niekto z nás neustál súboj. Mali sme veľmi silné nohy a členky. V tom čase bolo novinkou, keď sa v lete trénovalo dvojfázovo. My sme však trénovali aj trojfázovo. Od šiestich hodín ráno. Letná príprava samozrejme končila v Tatrách. V sezóne sa nám hráčom potom potvrdilo staré známe - ťažko na cvičisku a ľahko v boji.

V sezóne 1978-79 ste ako kapitán mužstva hrali s Duklou Trenčín vo federálnej československej lige. Odohrali ste však len 9 zápasov a odišli ste hrať do Dubnice. Prečo?
V tom čase, bola Dukla Trenčín vojenským klubom. Keď už tiež postúpila do federálnej ligy, stratila Dukla Jihlava prednostné právo výberu hráčov. Tak sa stalo, že aj Dukla mala v kádri viac kvalitných hokejistov. Konkurencia v tíme sa prirodzene zväčšila. Ja som sa rozhodol pokračovať v Dubnici. Hrali sme prvú Slovenskú národnú hokejovú ligu (SNHL). Bola tam veľmi dobrá partia, hrával tam napríklad, aj terajší šéf pro-hokeja Vlado Paštinský. Dokonca sme hrali aj kvalifikáciu do federálnej ligy. Najprv nám bol súperom Plzeň a o rok neskôr Gottwaldov. V Dubnici som odohral krásnych sedem sezón. Svoju hokejovú kariéru som tam v roku 1984 ukončil.

Ostali ste po skončení hokejovej kariéry pri hokeji?
Trénoval som pred štyrmi rokmi piatakov tu v Dukle Trenčín. V mužstve bol aj môj vnuk Michal. To bola naozaj krásna práca. Ale tým, že som nemal šancu dostať sa na pozíciu profesionálneho trénera, rozhodol som, že sa budem venovať niečomu inému. V sezóne 1992-93 som bol vedúcim mužstva v Dukle Trenčín. Vyhrali sme ako najlepšie slovenské mužstvo extraligu. Mám na to obdobie, krásne spomienky v tíme bol aj môj syn Miro. Dokonca si spomínam, že keď som trénoval začiatkom 90-tich rokov prípravku Dukly Trenčín v tíme tretiakov boli aj Marcel Hossa a Marián Gáborík.

Dnes, keď vám to povinnosti dovolia sleduje hokej?
Hlavne sa venujem vnukovi Michalovi, ktorý hrá v doraste Dukly. Sledujem jeho tréningy a samozrejme nevynechám ani jeden jeho zápas. Dnes majú mladí chlapci neuveriteľné možnosti ako napredovať. O mnoho lepšie ako som mal ja, či môj syn Miro. Dnes si sadneme spolu s vnukom a ja mu na videu všetko ukážem. Ako riešiť hernú situáciu. Čo urobiť lepšie a čomu sa vyvarovať. Keď som bol trénerom piatakov v Dukle mali sme jedného pána a ten nám nahrával zápasy na videokameru. Chlapci sa potom videli na obrazovke a mohol som im vysvetliť, čo urobili dobre a kde urobili chybu. Pre nich to bolo výborné, keď svoje zápasy videli na videu. Môj syn také možnosti nemal. Jemu som herné situácie mohol maximálne nakresliť.

Váš syn Miroslav Hlinka je veľmi úspešný hokejista. Aký bol Miro v detských rokoch?
Keď máte malého hokejistu a má tréning o šiestej ráno. Vonku je mínus 20º a vaše dieťa prvé vstane a ide vás budiť, aby ste nezaspali na tréning, tak vtedy si poviete, že je to správne, že on sám chce a hokej ho baví. Keby ste museli ako rodič budiť syna, vstávaj máš tréning, tak to nie je ono. Ale ak dieťa, budí vás, tak vtedy je to vynikajúce. Keď som mal možnosť, tak som vždy Mira zobral so sebou. Takže on už v detskom veku, videl kabínu, tréningy, prípravu na zápas, či letné sústredenie. Keď som hrával hokej a Mirko už tiež začínal s hokejom tak som ho vzal aj na môj tréning. Takže oproti svojim rovesníkom bol podstatne viac na ľade.

Keby sme porovnali vás a vášho syna, ktoré hokejové črty máte spoločné?
Hokej nemôžete hrať bez toho, aby ste do toho nedali maximum. Všetko sa odvíja od toho, či to dieťa naozaj chce. Ja som ako malý vstával v Prahe o pol piatej ráno na tréning. A po tréningu som na ľade ešte zostal, pretože som chcel a bavilo ma to. Rovnako aj môj syn. Spoločné je najmä to, že človek chce niečo dokázať a že ho ten hokej naozaj baví. Viete niekedy ma zamrzí ľudská závisť. Dnes keď už Miro niečo dosiahol, tak si niekto povie ten sa má, to je život. Ale keď sa iné deti hrali a chodili na prázdniny, my sme so synom trénovali. A vonku bolo mínus 20º. A to nehovorím o zraneniach. Vybitých zuboch a zničených kolenách.

Aké sú podľa vás hlavné rozdiely medzi vašim synom Miroslavom a vašim synovcom Jaroslavom Hlinkom?
Jarda je viac útočnejší typ a Mirek sa viac zameriava na defenzívu. Mirek veľmi nerád dostáva góly. To ho vždy veľmi hnevá. Môj syn by radšej prijal výsledok 0:0 ako 5:5. A bol by spokojný, že žiadny gól nedostali. A Jarda zase naopak. Ten by skôr prijal 5:5 a tešil by sa, že dali až päť gólov. Miro nikdy nedával veľa gólov, ale vždy ho veľmi potešilo, keď mal finálnu prihrávku na gól. Tešilo ho to viac ako samotný gól.

Váš syn získal množstvo medailí na medzinárodnom fóre a tiež aj v ligových súťažiach. Ktorá medaila je pre vás najpamätnejšia?
Medailí má naozaj strašne veľa. Samozrejme najcennejšie je zlato zo Švédska. Bol som priamym účastníkom finále ako divák. Mal som možnosť zažiť oslavy aj v kabíne, či na námestí v Bratislave. Boli to nezabudnuteľné zážitky a tá eufória bola perfektná. Ale samozrejme, že za každou medailou sa skrýva strašne veľa úsilia, námahy a tvrdej práce.