Sersen: Crosby to je tréning, trénig a zase tréning
Aké boli vaše hokejové začiatky, kto vás priviedol k hokeju?
K hokeju ma priviedol otec. Korčuľovať som začal ako štvorročný u nás doma v Gelnici. Prvý súťažný zápas som však odohral až o pár rokov neskôr. V štvrtej triede na základnej škole som odišiel do Spišskej novej Vsi. Na hokej tam boli predsa len lepšie podmienky ako doma v Gelnici.
Kto vám najviac pomohol v začiatkoch vašej kariéry?
V hokejových začiatkoch mi pohol najmä otec a mama. Za čo im budem vždy vďačný. Bez ochoty a podpory rodičov by som veľa nedosiahol. Za to, kde som dnes, vďačím hlavne im. Čo sa týka trénerov, veľmi cenné rady mi poskytol pán tréner Jetš. Naozaj ma veľa naučil.
Ako došlo k vášmu prestupu zo Spišskej Novej Vsi do Slovana Bratislava?
Keď som mal 15 rokov hrali sme dorastenecký turnaj v Bratislave. Vyhliadli si ma predstavitelia Slovana Bratislava a po turnaji prišli s ponukou. Spýtali sa ma, či by som nechcel hrať za Slovan. Ponuku som prijal. Podmienky tu boli dobré. Študoval som na dopravnej priemyslovke. Býval som na internáte, takže o ubytovanie aj o stravu som mal postarané.
V drafte CHL (Kanadskej juniorskej ligy) ste boli výberom číslo jeden. Ako si spomínate na váš odchod do zámoria?
O mojom odchode do Kanady sa rozhodlo zo dňa na deň. Na rozhodovanie som mal veľmi málo času. Môj agent mi povedal už pred draftom CHL, že budem jednotkou. V Rimouski však chceli vedieť, či určite prídem. Pre nich by nemalo zmysel vybrať si hráča z prvého miesta, ktorý nakoniec nepríde. Nemal som ani čas, poriadne sa s niekým poradiť. Rozhodovanie bolo o to ťažšie. Nakoniec som si povedal, prečo to nevyskúšať. Svoje rozhodnutie neľutujem.
Aké boli vaše začiatky v Kanade?
Ako všetky začiatky - ťažké. Zo školy som mal základy anglického jazyka a v Kanade som sa dostal do frankofónnej oblasti. Moja domáca nevedela dobre anglicky a ja som nevedel po francúzsky. Naše dorozumievanie bolo v začiatkoch zložité. Mal som šťastie na rodinu u ktorej som býval. Všetci boli fantastickí. Vychádzali sme naozaj výborne. Do dnes sme spolu v kontakte.
Pôsobili ste v tíme Rimouski Oceanic. Vyhovovalo vám prostredie?
V tíme bol som mnou aj ďalší Európan Zbyňek Hrdel z Čiech. Trávili sme spolu najviac času. V Rimouski mi poskytli naozaj veľmi dobré podmienky. Vedeli, že sme z Európy a v začiatkoch nám vo všetkom pomáhali. Veľa urobil aj fakt, že Slováci mali už z minulosti v Rimouski dobré meno. Slovákov tam majú radi. Aj to rozhodlo, že vedenie nám vo všetkom vychádzalo v ústrety. Celkovo bolo o hráčov v organizácii Rimouski perfektne postarané.
V tíme Rimouski Oceanic bol vašim spoluhráčom aj najväčší hokejový talent súčasnosti Sidney Crosby. Aký bol a ako na vás pôsobil?
Sidney bol priateľský. Nikdy sa nad nikoho nevyvyšoval. Na to, aký je to talent a hviezda sa správal veľmi skromne. Vždy sa s ním dalo dobre porozprávať, nielen o hokeji ale aj o bežných veciach. V tíme nemal žiadne privilégiá. Sidney bol „obyčajný“ chalan a ja som rád, že dnes môžem povedať, že aj môj kamarát. Spomínam si, že Crosby veľmi nerád prehráva. Každú prehru niesol veľmi ťažko. Obdivoval som na ňom s akou chuťou pristupuje k tréningu. Z ľadu ho doslova vyháňali. U Crosbyho bol na prvom mieste tréning, tréning a zase tréning. Prvý bol na ľade a posledný z neho odchádzal. Stále si niečo skúšal, či už streľbu, kľučky či rôzne finty.
V roku 2004 ste bol dráftovaný Pittsburghom Penguins, v 5.kole. Ako si spomínate na vstupný draft do NHL?
Draft prebiehal v Caroline. Priznám sa, bol som aj trošku sklamaný, že si ma vybrali až v piatom kole. V kútiku duše som dúfam, že budem vyššie. Veľkú rolu v tom však zohral aj fakt, že som neštartoval na MS juniorov. Nemohol som nastúpiť kvôli zraneniu. Navyše, po zranení som dva mesiace nehral. Dnes s odstupom času som ale rád, že som bol dráftovaný.
V sezóne 2005/06 ste prestúpili z Rimouski do Quebec Remparts. Ako ste si zvykli na Quebec?
Quebec je krásne mesto. Zvykol som si tam veľmi rýchlo. Predsa len, už som vedel dobre po francúzsky, takže som nemal žiadne problémy. V Quebecu je hokej šport číslo jedna a to nielen pre fanúšikov, ale aj pre médiá. Po každom zápase bolo v šatni množstvo novinárov a aj niekoľko televíznych štábov. Preto boli hráči známi aj na verejnosti. Ľudia nás poznali a často sa stalo, že na ulici si vypýtali autogram, či sa len tak pristavili a prehodili pár slov.
V tíme Quebec Remparts vás trénovala brankárska legenda Patrick Roy. Aký to bol tréner?
Rovnako ako Sidney Crosby aj Roy veľmi nerád prehráva. Patrick bol dobrý tréner. Každého hráča chcel niečo naučiť. Niečo mu odovzdať. Bol zároveň aj majiteľom tímu, takže nemusel mať obavy o svoju pozíciu. Nebol preto pod tlakom a dokázal tolerovať aj slabší výkon tímu. Raz mu ale poriadne „rupli“ nervy potom, čo sme prehrali zápas. Hrali sme so slabším súperom a hrali sme naozaj zle. Po zápase prišiel do šatne a povedal: „Ani sa nevyzliekajte! Ideme na ľad!“ A tak sme okamžite po zápase tvrdo trénovali. Bola to naozaj „fuška“.
Po tom, čo ste sa nedostali do prvého tímu Pittsburgh Penguins ste nešli na farmu, ale rozhodli ste sa pre návrat do Európy. Prečo?
Samozrejme prijal by som aj dvojcestnú zmluvu. Ja som s pôsobením na farme nemal problém. Pittsburgh, ale nedodržal podmienky, na ktorých sme sa dohodli. Ja som splnil všetko, čo odo mňa vyžadovali, oni však nič. Preto som sa rozhodol pre návrat do Európy.
Ako by ste zhodnotili svoje pôsobenie v kanadskej QMJHL?
Ak by som hral v našej extralige, dostal by som príležitosť vo štvrtej možno tretej päťke. Nemal by som teda taký priestor na ľade, ako počas môjho pôsobenia v Kanade, kde môj čas strávený na ľade bol dobrých 30 minút. Po sezóne som si spočítal počet zápasov, ktoré som odohral. Bolo to cez 100 zápasov za sezónu. Taká porcia zápasov v takom tempe a nasadení o tom sa juniorom na Slovensku ani nesníva. Tam je každý zápas veľký ťažký. Niektoré zápasy najmä vo finále Memorial Cupu sa úrovňou priblížili zápasom v Slovnaft extralige.
V sezóne 2005/06 ste v drese Quebec Remparts vyhrali najcennejšiu juniorskú trofej Memorial Cup. Aké boli oslavy „juniorského Stanley Cupu“?
Po finále som bol tak unavený, že som na oslavy už ani poriadne nemal síl. V Quebecu to bola obrovská udalosť. Ľudia sa tešili a oslavovali veľmi dlho. Keďže už sa tam nehrá NHL náš tím Remparts bol pre fanúšikov klubom číslo 1. Počas osláv náš tím prijali dokonca aj politickí predstavitelia provincie Quebec, čo bola naozaj veľká pocta.
Poznajú v Quebecu Slovensko? Vedeli fanúšikovia odkiaľ ste?
Samozrejme. Všetci ak počujú Slovensko, okamžite doplnia - bratia Šťastný. Zo všetkých strán som počúval - Peter Šťastný, to bol skvelý hokejista. Stačilo len povedať, že som zo Slovenska. Človeka poteší, keď v cudzine poznajú jeho vlasť. Cenné je to najmä preto, že Slovensko je malá krajina. Bratia Šťastný urobili v Quebecu nám Slovákom veľmi dobré meno.
Hráte na poste obrancu. Vždy ste chceli hrať v obrane, alebo vás tam zaradili tréneri?
Myslím, že som sa doslova narodil, aby som bol obrancom. Vždy ma bavilo „kaziť hru“ súperovi. Na ľade sa snažím odovzdať sto percent. Rád „bodyčkujem“. Dokážem rozdať, ale aj prijať. Počas môjho pôsobenia v Kanade som bol v počte „rozdaných bodyčekov“ na prvých priečkach v lige. V našej extralige nemôžem hrať týmto štýlom. Veľakrát sa stane, že dám súperovi pri mantineli „čistý bodyček“, ale on skloní hlavu a rozhodca to posúdi ako faul. Ja ale predsa nemôžem za to, že sa súper zohol. Bol som často vylučovaný a preto som od toho v našej extralige upustil.
Mali ste v mladosti hokejový vzor?
Keď som bol malý chlapec obdivoval som Scotta Stevensa. Jeho hra sa mi vždy páčila.
