Marián Šťastný: 10 bodov za zápas pre nás nebol problém!

čtvrtek, prosince 24, 2009 Pavol Čislikovský

Marián Šťastný jeden z najväčších hokejistov našej histórie. Pri vyslovení tohto mena vás napadne len jedno – hokejová legenda.

Tento famózny a jedinečný  hokejista, ktorý svojim hokejovým umením bavil divákov doma aj za oceánom, dnes úspešne podniká v Kanade.

Najstarší zo slávnej bratskej trojice Šťastných nám poskytol exkluzívny rozhovor. Aký bol pamätný federálny titul v drese Slovana? Na aké listy dodnes Marián Šťastný čaká? 
Aké je to hrať v All-stars zápase NHL s horúčkou? Ako oslavuje Vianoce Marián Šťastný?  To všetko  a ešte o mnoho viac sa dozviete v našom rozhovore.


Mnohí fanúšikovia Slovana dodnes spomínajú: „Marián Šťastný, najlepší kapitán belasých akého sme kedy mali!“  Ako si Vy spomínate na  pôsobenie v Slovane a najmä na dnes už legendárny titul z roku 1979?

Musím Vám, pán redaktor, a tiež Vašim  čitateľom  hneď  v  úvode  povedať,  že  hoci  tréner  Horský  na  tom  trval,  aby  som  bol  kapitánom  Slovana,  nikdy  som  túto  propoziciu  neprijal,  i keď  som  to  považoval  za  veľkú  česť.  Prijal  som  asistenta   a  za  kapitána  som  navrhol  Milana  Kuželu,  ktorý  sa  napokon  i  ním  stal.  Spolu  s  ďalším  asistentom  Jozefom  Bukovinským   a  celým  mužstvom  sme  to  dotiahli  do víťazného  konca.  Naši  fanúšikovia  boli  neodmysliteľnou  súčasťou  toho to  triumfu.  Teda   prvého  a  žiaľ  i  posledného. 

Moje pôsobenie  v  Slovane  je  ťažko  pre  mňa  popísať  slovami.  Žil  som  pre  hokej  dvadsaťštyri  hodín  na  dvadsaťštyri.  Večer  v  posteli  som  dlho  premýšľal nad  výhrami či prehrami,  aby  nasledujúci  deň  bol  lepši,  ako  tie  predchádzajúce.  Samozrejme,  že  to  vždy  nevychádzalo.  Dôležité  bolo  nevzdať  sa.  Napokon  v  sezóne  1973/74  som  pri  istej  príležitosti  deklaroval,  že  urobím  všetko  preto,  aby  sa  Slovan  Bratislava  stal  do  piatych  rokov   prvýkrát  majstrom  ligy.  Mojim  vtedy  úprimne  mysleným  slovám  uveril  iba  jeden  človek.   Tým  bol  predseda  klubu  Ing.  Ján  Balko.  Väčšiu  oporu  som  si  ani  nemohol  želať,  tak  pre  mužstvo,  ako  pre  môj  prakticky   z realizovateľný  hokejový  fanatizmus,  ktorý  som  v  sebe  prechovával.


Keby nebolo Vás, nikdy by nebolo slávnej hokejovej trojice - bratov Šťastných. V čom vidíte hlavný základ úspechu, tak unikátneho a už neopakovateľného bratského tria, ako bolo to vaše?

 Z  Vašej  otázky  je  cítiť  silný  nádych  uznania.  Úprimne  Vám  za  to  ďakujem.
K  prvej  časti  otázky  môžem  povedať,  že  keby  som  bol  mladší  ako  jeden  z  mojich  bratov, dnes  by  hokejový  pamätníci spomínali  iba  na  dvoch  bratov  Šťastných.  Ak  by  som  bol  najmladší,  tak  by  ste  dnes  poznali  iba  Mariána  za  predpokladu,  že  by  som  sa  nezranil,  alebo  nemal  iné  problémy.  Určite  by  sme  dnes  nerobili  rozhovor  cez  „Veľkú  mláku“.
Pokiaľ  ide  o  druhú  časť  otázky,  tak  ten  úspech  spočíval  v  neustálom  vzájomnom  doplňovaní  sa  a  prirodzene  v  talente.  Talent  nie  iba  športový,  ale  predovšetkým  schopnosť  prispôsobiť  sa  tomu  druhému.  Bežný  jav  v  dobre  fungujúcej spoločnosti  takej,  ako  je  rodina,  športový  klub,  národ  alebo  svet.


Československo ste reprezentovali na rôznych turnajoch, či už to boli MS, OH alebo Kanadský pohár. Ktorý turnaj, prípadne zápas, pre Vás zostane navždy nezabudnuteľný?

Majstrovstvá sveta, Olympijské hry  a  prvý  Kanadský  pohár  v  1976  sú  športové  udalosti  obrovského  významu,  z  ktorých  každá  jedna  sa  vryje  hlboko  do  pamäti  účastníka,  obzvlášť  ak  získate  dvakrát  titul  majstra  sveta,  trikrát  majstra  Európy. 

No  paradoxne  môj  nezabudnuteľný  zápas  v  reprezentácii  sa  udial  niekedy  na  jar 1978  alebo  1979  v  prípravnom  stretnutí  s  NDR,  ktoré  bolo  na  prvý  pohľad  bez  väčšieho  významu.  Vyhrali  sme  hladko  10 : 1,  ale  od  polovici  prvej  tretiny,  keď  päťka  s  bratmi   Šťastnými  vychádzala  na  ľad,  ľudia  na  štadióne  v  Hradci  Králové  vstavali zo  sedadiel,  tlieskali  a  s  nadšením  nás  hlasno  povzbudzovali  až  do  konca  zápasu.  Hralo  sa  prakticky  iba  v  tretine  súpera.  Všetkých  desať  gólov  sme  vsietili  my  a  pritom  nedostali  žiadny. 

Aj  tréner  Gut  to  v  prestávke  medzi  druhou  a  treťou  tretinou  komentoval  slovami,  že  to  České  země  ešte  nikdy  nezažili,  aby  slovenskí  chlapci  mali  taký  úžasný  aplauz.  Boli  to  chvíle  ideálnej  symbiózy  hráčov  a  fanúšikov,  o  ktorých  som  sníval  od  ranného  detstva.  Vďaka  ti  Hradec  Králové!


V NHL ste obliekali dresy Quebecu a Toronta patrili ste medzi najlepších hráčov NHL. Hrali ste v All-Stars zápase spolu s bratom Petrom. Ktorý zápas v NHL pre vás navždy zostane ten najpamätnejší?
Skôr  ako  o  jednom  zápase  sa  dá  hovoriť  o  etapách  či  častiach  sezón,  ktoré  ma  znovu  postavili  na  hokejové  nohy,  alebo  do  psychickej  rovnováhy.  Tí  skoršie  narodení  fanúšikovia  si  iste  pamätajú,  že  od  konca  augusta  1980  mi  zakázali  hrať  hokej  a  pracovať  ako  právnik.  Zákaz  bol  vyslovený  ústne  predsedom  Jednoty  súdruhom  Pleškom,  po  príchode  z  Innsbrucku  a  písomne  som  ho  mal  obdržať,  tak  zo  Slovana,  ako  aj  Zväzov  do  niekoľkých  týždňov. Veľmi  som  bol  zvedavý  na  obsah  týchto  listov.  A  zvedavý  som  ešte  aj  dnes,  lebo  stále  na  ne  čakám! 

Prvá  sezóna,  hlavne  do  Vianoc,  bola  pre  mňa  tým  istým,  ako  pre  batoľa  prvé  kroky.  Neistota  sa  striedala  s  nestabilitou  pri  kľučkách  až  do  takých  rozmerov,  že  som sa  spytoval  v  duchu  sám  seba,  čo  v  tomto  mužstve  ja  vôbec  hľadám.  Iba  pohľad  na  tabuľku  strelcov  ma  uisťoval,  že  to  nie  je  tak  zlé. 
         
Druhá  sezóna  sa  veľmi  približovala  už  k tomu,  ako  som  hrával  doma.  S  bratmi  sme  predvádzali  hru,  ktorá  zdvíhala  divákov  zo  sedadiel,  tak  v  Quebeku  ako  v  ostatných  mestách  NHL.  Zápasy,  v  ktorých  sme  zaznamenali  10 bodov  a viac  neboli  raritou. 
Všetci  traja,  až  do  môjho  zranenia  14.  februára 1983,  sme  boli  v  prvej  desiatke  kanadského  bodovania.  Potom  nasledovali  dve  sezóny,  ktoré  som  strávil  na  striedačke.  Spočiatku  tretej  sezóny - vraj  som  ešte  nebol  fit  po  zranení  a o niekoľko  týždňov  neskôr  som  bol  už  starý  pre  tím!  Ak  by  si  niekto  myslel,  že  som  podával  slabšie  výkony,  tak  sa  veľmi  myli. 
All - Stars  zápas  som  odohral  s  39°C  horúčkou,  ale  i  napriek  tomu,  to  bol  pre mňa  nezabudnuteľný  moment  v  živote.  Prístup  a  príhovor  k  mužstvu  trénera  Al  Arboura  bol   natoľko  motivujúci,  že  som  pochopil   prečo  Islanders  vyhrali  štyrikrát  po  sebe  Stanley Cup.


Pre mnohých našich súčastných hráčov v NHL ste boli vzorom práve Vy. Kto zo  Slovákov v NHL  sa Vám pozdáva najviac?

Už  to, že  niekto  zo  Slovenska  sa  objaví  v  NHL  je  veľký  úspech.  Veď  NHL  je  najlepšou  súťažou  na  svete.  Stráviť  tam  čo  len  niekoľko  týždňov  je  poctou  a  prirodzene  uznaním  pre  každého  jedného  hráča  z  domova.  Byť  hviezdou - stálicou,  tak  ako  je  Zdeno  Chára,  Pavol  Demitra,  Marián  Gáborik,  Marián  Hossa,  Miroslav  Šatan  a ďalší,  to  už  hovoríme  o  obrovských  úspechoch,  ktoré  sú vo  svete  raritou.  Ktorý  je  z  nich  najlepší?  Na  to  sa  neodvážim  jednoznačne  odpovedať,  lebo  každý  jeden  má  niečo  v sebe,    čo  nemá  ten  druhý.  Ak  som  pre  niektorých  z  nich  bol  vzorom,  tak  ma  to  veľmi  teší.




Akú radu by  ste dali mladým hokejistom?

Nová  generácia,  nové  záujmy,  iný  prístup.  Aj  keď  mi  sebavedomie  skoro  nikdy  nechýbalo,  neodvážim  sa  dávať  všeobecne  platné  rady.  Ja  som  presvedčený  v  správnosti  individuálneho  prístupu.  Teda  dávať  rady  jednotlivcom,  ak  o  to  prejavia  záujem,  alebo  ak  by  to  pramenilo  priamo  z  mojich  povinnosti,  lebo  iba  tak  môžeme  mať  silné  osobnosti,  ktoré  vytvoria  kvalitný  kolektív. 


Bratia Šťastný sú opäť v NHL. Vaši synovci Ján a Pavol pokračujú v tom, čo ste začali. Ako hodnotíte ich hru? Mnohí hokejoví odborníci sa zhodujú, že práve Ján je Vám veľmi podobný, najmä dynamikou a hokejovou výbušnosťou. A tiež má na drese číslo 21. Vaše číslo ktoré ste  v  Slovane  nosili..
Musím  sa  priznať,  že  je  to  príjemný  pocit  vidieť  meno  Šťastný  opäť  v  NHL.  Obom  im  prajem  len  a  len  úspech.  Janko  je   dobrý  hráč  plný  života.  Dosť  dobre  nechápem  prečo  nemá  stabilné  miesto  v  lige.  Záťažou  môže  byť  aj  bremeno,  ktoré  sa  nazýva  Šťastný.  Rozhodne  ľahšiu  cestu  nahor  majú  tí,  ktorí  nemajú  slávnych  predkov.
Paľkovi,  ktorý  sa  svojou  hrou  podobá  na  otca,  sa  darí   viac.  Hodnotiť  ich  ešte  podrobnejšie  sa  zatiaľ  neodvážim.


Ak si nájdete čas,  sledujete NHL, prípadne aj dianie v slovenskom hokeji?

Áno  sledujem.  Teraz  o  niečo  viac,  ako  pred  niekoľkými  rokmi.  Už  mám  viac  času  a  tiež  som  zabudol  s vekom,  ako  sme  ten  hokej  hrávali.  Takže,  už  s  nikým  nesúťažím.  Cez  internet  vnímam  tiež,  čo  sa deje  v  hokeji  na  Slovensku.  Kto  vyhráva  a  vedie  súťaž.  Škoda,  že  na  mnohých  štadiónoch  majú  pomerne  nízke  návštevnosti.  Na  druhej  strane,  dnes  sa  hokej  hrá  na  Slovensku  tam,  kde  by  som  to  pred  niekoľkými  rokmi  asi  nikdy  nepredpokladal.  Je  to  dobrý  znak,  že  lásku  k  tomuto  športu,  ktorú  zasiali  milovníci  hokeja  dlho  pred  mojou  generáciou  má  stále  kto  prenášať  na  ďalšiu  mládež.  Dúfajme,  že  s  kvantitou  porastie  aj  kvalita  naďalej,  čo  sa  mi  zdá  prirodzené.


Vaše motto alebo zásada ktorou sa v živote riadite?

Zaskočili  ste  ma.  Život  beriem  tak  ako  prichádza  každý  deň  pokiaľ  nie  je  v  rozpore  so  základnými  slobodami  človeka  a  spoločnosti.  Neznamená  to,  že  nemám  dlhodobejšie  plány. Tie  mám,  nie  len  ako  päťročnice,  ale  aj  na  dvadsať  rokov  dopredu.  Či  ich  zrealizujem  to  už  je  iná  otázka.  Nezáleží  to  totiž  iba  na  mne.  Zoberte   si  napríklad,  že  pred  augustom  1980  som  si  bol  istý,  že  moja  budúcnosť  je  na  sto percent  v  hokeji.  Stačilo  niekoľko  minút,  hodín,  v  ktorých  sa  niekto  iný  rozhodol  urobiť  kroky,  s  ktorými  som  ja  nemal  nič  spoločné  a  bol  som  rýchlosťou  blesku  nežiaduca  čierna  ovca.  Všetky  plány  sa  rozplynuli.  Asi  po  tom  všetkom,  čo  mi  priniesol život môžem  povedať,  že  moje  motto  je  vyjadrené  vo  farbách  československej  alebo  slovenskej  zástavy - biela,  modra,  červená  či  viera,  nádej,  láska.


Ste úspešný podnikateľ v Kanade.  Zúročili ste svoje hokejové vlastnosti a znalosti aj v podnikaní?

Odpoveď  je  áno!  Hokej  a  dovolím  si  povedať,  ktorýkoľvek  šport  je  ideálnym  „formátorom“  vlastností,  ktoré  sa  dajú  neskôr  aplikovať  aj  v  živote  podnikania. 



V roku 1988 ste sa stali prezidentom Svetového kongresu Slovákov – SKS, kde ste vo funkcii nahradili jedného z našich najvýznamnejších rodákov pána Romana. Ako si na toto svoje pôsobenie vo funkcii spomínate?
To  je  otázka,  na  ktorú  by  sa  dala  napísať  celá  kniha,  ak  by  som  mal  podať  vyčerpávajúcu  odpoveď.   V  každom  prípade  SKS  zohral  v  histórii  Slovenska  veľmi  dôležitú  úlohu.  Jeho  prvý  predseda  a  spoluzakladateľ  Štefan  B.  Roman  svojim  prístupom  k  Slovákom,  k  menšinám  žijúcim  na  Slovensku  a  k  materiálnym  hodnotám,  by  mal  byť  každodenným  príkladom  pre  mnohých  poslancov  NR  i  dnes.

Práca  v  Kongrese  bola  pre  mňa  synonymom  služby  národu,  ktorú  som  vykonával  s  nadšením  bez  nárokov  na  akúkoľvek  odmenu.  Spočiatku  som  sa  oboznamoval  s  osobnosťami   tejto  organizácie,  ako  aj  s  jej  stanovami.  Keď  som  zistil,  že  stanovy  sú  v  súlade  s  mojim  myslením  a  naviac  sa  cítim  v  tom  prostredí  veľmi  dobre,  rozhodol  som  sa  prispievať  nie  len  fyzickou  prítomnosťou,  ale  i  ideami. 
Pod  mojim  vedením  sa  naplnila  myšlienka,  pre  ktorú   SKS  vznikol  a  tak  nastala  otázka,  či  Kongres  rozpustiť  a  ukončiť  jeho  aktivity  alebo  nájsť  nový  "raison  d'etre".
Ja  som  bol  skôr  za  druhú  alternatívu,  ktorá  ale  nebola  veľmi  po vôli  novému  vedeniu  na  Slovensku.  Keďže  som  nemal  mocenské  záujmy,  tak  od  roku  1992  som  začal  pripravovať  môj  prechod  do  súkromného  podnikania,  v  ktorom  pracujem  doposiaľ. 
Na  pôsobenie  v  SKS  mi  zostali  krásne  a zmyslu plné  spomienky.


O chvíľku tu máme Vianoce. Ako prebiehajú vianočné sviatky u vás doma - podľa slovenských či kanadských tradícii?

Samozrejme,  že  na  slovenský  spôsob.  Tak,  ako  sme  si  všetci  zvykli.  Možno  iba  malá  zmena,  vymenili  sme  kapra  za  iný  druh  ryby.  Niekedy  si  však  manželka  objedná  kapra  z  Montrealu  a  to  už  sú  Vianoce  ako  bývali  doma.


Foto:archiv