Miroslav Hlinka v exkluzívnom rozhovore

Miroslav Hlinka je držiteľom všetkých troch slovenských medailí z majstrovstiev sveta. Pôsobil v elitných európskych ligách a získal veľké množstvo cenných kovov. Trenčiansky rodák sa pred touto sezónou vrátil na Slovensko a teraz háji farby Banskej Bystrice. Jeden z najúspešnejších slovenských hokejistov poskytol našej redakcii exkluzívny rozhovor. Miroslav Hlinka v ňom predstaví celú svoju bohatú, hokejovú kariéru od svojich začiatkov až po súčasnosť. Dokonca sa aj dozviete, ktoré dva kluby z NHL sa zaujímali o jeho angažovanie.

Vždy ste chceli hrať v útoku?

Priznám sa mňa nikdy ani nenapadlo, že by som bol obranca, alebo brankár. Môj otec bol útočník rovnako ako ja, ale my dvaja sme úplne odlišné typy hokejistov. Môj otec bol vyložený strelec. Jeho hra bola založená najmä na veľmi dobrej ofenzíve. Ja síce tiež viem dať gól, či prihrať spoluhráčom, ale som viac konštruktívny typ hráča.

V roku 1992 ste vyhrali s Duklou Trenčín dnes už legendárny federálny titul. O dva roky neskôr ste sa stali majstrom Slovenska opäť v drese vojakov. Ako si na toto úspešné pôsobenie vo svojom rodnom meste spomínate?

Do „A“ mužstva Dukly Trenčín som prišiel v roku 1989. Účinkovanie v prvom mužstve bolo pre mňa veľkým úspechom a nezabudnuteľným zážitkom. Konkurencia v Dukle bola obrovská. Navyše v tej dobe sa hrala ešte federálna liga spolu s českými celkami. V tom čase v Dukle pôsobilo veľmi veľa kvalitných hráčov zo všetkých kútov Československa. Odchovanci trenčianskeho hokeja mali vstup do seniorského hokeja o to ťažší.

Federálny titul v roku 1992 bol veľkým úspechom trenčianskeho hokeja. Naozaj to bolo parádne! Musím ale úprimne povedať, že ja som sa na tom titule až takou veľkou mierou nepodieľal. Pre mňa to bola najmä veľká skúsenosť, sledovať v akcii takých skvelých hráčov akí tu vtedy hrali. Spomeniem napríklad Jána Pardavého, či Braňa Jánoša. Bola to pre mňa veľká hokejová škola byť v mužstve s takými hráčmi.

Vaším prvým zahraničným pôsobiskom sa v roku 1995 stal veľkoklub Sparta Praha. V tíme ste hrávali s veľkými hráčmi ako Robert Lang, David Výborný, Richard Žemlička a ďalší. Ako si spomínate na príchod do Sparty Praha?

Príchod do Prahy bol pre mňa novou skúsenosťou. Opustil som rodné mesto. Prvýkrát som zmenil pôsobisko. Odišiel som do veľkého klubu, kde sa kládol veľký dôraz na každý jeden tréning a zápas. Kvalitných hráčov, ktorí v tom čase prešli Spartou bolo naozaj neúrekom. Som rád, že som mohol spoznať také veľké množstvo kvalitných hokejistov. Sparta Praha bola pre mňa odrazovým mostíkom do veľkého hokeja.

Počas vášho pôsobenia v Prahe vás trénovala plejáda veľmi kvalitných trénerov. Za všetkých môžeme spomenúť jedného z najznámejších – Slavomíra Lenera, ktorý predtým pôsobil ako asistent trénera v NHL v tíme Calgary Flames. Ako si spomínate na trénerov, ktorí vás trénovali v Sparte?

V Sparte bolo viac výborných trénerov. Hneď mojím prvým bol Pavel Wohl. Ten si ma do Sparty vybral potom, čo si ma všimol v mládežníckych reprezentačných výberoch Československa. Nesmiem zabudnúť na pána Sýkoru, či Františka Výborného. Ale nedá sa povedať, že by som mal špeciálne spomienky len na jedného trénera. Každý tréner, ktorý v tom čase v Sparte pôsobil, mi niečo dal. Každý bol iný. Každý mal svoje vlastné spôsoby práce a od každého som sa niečo nové naučil, čo mi potom pomohlo posunúť sa v kariére ďalej.

V roku 1995 ste získali české štátne občianstvo a to vám potom následne otvorilo dvere aj do českej reprezentácie. Ako vnímate fakt, že ste sa stali členom reprezentácie, ktorá v tom čase patrila medzi absolútnu svetovú špičku?

V Sparte mi navrhli využiť možnosť získať české občianstvo. Klubu by to pomohlo najmä v tom, že by sa tým uvoľnilo jedno miesto pre legionára. Dostal som sa aj do českej reprezentácie, čo osobne považujem za veľký úspech. Konkurencia v českom národnom tíme je vždy veľmi veľká a dostať sa tam sa nepodarí každému. Myslím si, že za výkony, ktoré som v tom čase podával v Sparte som si pozvánku do národného tímu zaslúžil. Štartoval som na švédskych hrách a aj na turnaji Baltica.

Sezónu 1996/97 ste začali priam fantasticky. Váš útok patril k najlepším v českej extralige. Po návrate zo zápasu, ktorý ste odohrali v Moskve vás postihla úplavica. Od hokeja ste si museli na dlhší čas oddýchnuť. Keby nebolo úplavice bola by pre vás spomínaná sezóna ešte produktívnejšia?

Na začiatku sezóny sme to naozaj výborne rozbehli. Ja som hral v útoku s mojím bratrancom Jaroslavom Hlinkom a Jardom Bedňářom. Góly sme vtedy dávali s neuveriteľnou ľahkosťou. Keby sme vystreli aj „spoza mantinelu“ tak by nám to do súperovej brány padlo. Bolo to naozaj super! No a tá úplavica? Tak to bola smola. Viete ja sa na to pozerám tak, že možno všetko zlé je na niečo dobré. Nebol som prvý ani posledný koho táto choroba postihla.

V roku 1998 pri príležitosti osláv 90-výročia československého hokeja sa v Ostrave odohral priateľský zápas medzi Českou republikou a Slovenskom. Vy ste nastúpili v českom drese. Mal pre vás tento zápas špeciálnu príchuť?

Stretli sa dve špičkové reprezentácie. Ja som bol nesmierne vďačný, že som mohol hrať v jednej z nich. Každý kto pôsobí vo vrcholovom športe, či už ako hráč, tréner, alebo v inej pozícii túži byť členom reprezentačného tímu. V českom mužstve bolo 12 útočníkov a ja som bol jedným z nich. Keď si zoberiete aké množstvo útočníkov hrá len v českej extralige, tak si uvedomíte, že konkurencia je obrovská. Dostať sa do národného výberu je nesmierne náročné. Zápas som vnímal úplne normálne. Všetkých hráčov v národnom mužstve Slovenska som poznal. V minulosti už boli prípady, keď hráč nastúpil v zápase proti svojej rodnej krajine, takže som to nevnímal obzvlášť špeciálne. Prišili sme , odohrali sme zápas, zbalili sme sa a odchádzali sme na hokejový turnaj do zahraničia.

Po päťročnom pôsobení v Holešoviciach ste prestúpili do Slovana Bratislava. V hlavnom meste Slovenska ste odohrali len polovicu sezóny, tú druhú ste už strávili vo fínskom klube Jokerit Helsinky. Prečo ste sa rozhodli prestúpiť?

Slovan Bratislava vtedy usiloval o úspech v európskej lige a mal veľké ambície. Postúpili sme z ťažkej skupiny v ktorej okrem nás bol aj Magnitogorsk, či Vsetín. Slovan mi po úspešnom pôsobení v európskej lige umožnil prestúpiť a vďaka tomu som sa ocitol vo fínskej SM-lige, kde som obliekal dres Jokeritu Helsinky.

V tíme Jokeritu Helsinky bol vašim spoluhráčom legendárny fínsky hokejista Esa Tikkanen. Ako si spomínate na tohto skvelého fínskeho hokejistu?

V tom čase tam bolo viacero hráčov, ktorí buď predtým už hrali NHL, alebo následne potom prestúpili do klubov národnej hokejovej ligy. Okrem legendárneho Esu Tikkanena to bol aj brankár Pasi Nurminnen, obranca Ossi Väänänen, ktorý dlhé roky hrával v NHL a pred pár dňami prestúpil do Minsku v KHL. Jari Kauppila bol tiež hráčom NHL. Rus Dmitri Kvartalnov je bývalý hráč Bostonu. Tím Jokeritu mal naozaj top hráčov, ktorí vytvorili výborné mužstvo. To sa napokon ukázalo aj v sezóne. Dotiahli sme to až do finále a získali sme strieborné medaile.

Po veľmi úspešnej sezóne na severe Európy ste sa rozhodli vrátiť do českej extraligy aj keď vám Jokerit ponúkal predĺženie zmluvy. Prečo ste sa rozhodli pre návrat do Čiech?

Dostal som od Jokeritu veľmi dobrú ponuku na predĺženie zmluvy. V Helsinkách sa nám veľmi páčilo a boli sme tam spokojní. Rozhodnutie odísť z Fínska však za nás urobil život. Manželke hrozilo rizikové tehotenstvo a prichádzala do úvahy dokonca aj možnosť, že strávi veľmi dlhý čas v nemocnici. Ja som si nevedel predstaviť, že by som bol v Helsinkách sám a navyše tak ďaleko od mojej ženy a môjho syna. Jokerit mi ponúkol naozaj veľmi dobré podmienky, ale v takýchto situáciách ide finančná stránka bokom. Prioritou bola jednoznačne moja rodina a zdravie mojej ženy.

Prečo ste si vybrali práve Karlove Vary?

Karlove Vary sme si vybrali z viacerých dôvodov. Okrem toho, že je to veľmi pekné mesto, ktoré je blízko Prahy, kde sme mali v tom čase ešte stále byt a veľa priateľov a kamarátov. Koniec koncov rozhodla aj hráčska kvalita v kádri Karlových Varov. V tom čase sa o nás písalo ako o čiernom koňovi súťaže. Keď som sa pozrel na súpisku, tak to tak naozaj aj vyzeralo. Veď v tíme boli takí hráči ako Libor Procházka, Robo Tomík, Robert Kántor, David Hruška, či Tomáš Chlubna.

Hneď na začiatku extraligy v prvom kole ste si zlomili nohu. Nastal tak dlhý čas bez hokeja. Aká teda bola karlovarská sezóna?

V živote hokejistu sa stávajú veci, ktoré nemôžete nijakým spôsobom ovplyvniť. Hodil som sa do strely zlomil som si nohu a tri mesiace som nehral. Bohužiaľ stalo sa. Nič sa s tým nedalo robiť. Celému tímu sa nedarilo. Hráči mali zranenia. Na ľade nám nič nevychádzalo. V kabíne žiadne problémy neboli. Trénovalo sa možno ešte viac ako zvyčajne, ale na ľade to jednoducho nešlo. Na sezónu v Karlových Varoch nespomínam v zlom. Bola pre mňa v mnohom poučná.

V hokejovej sezóne 2001/2002 ste zamierili opäť na sever. Tentoraz však do Švédska. Vašim novým klubom sa stalo Modo Hockey. Aké boli začiatky?

Keď som odchádzal do Modo, tak som netušil čo môžem očakávať. Vedel som, že Modo je špičkový európsky klub a sám som bol zvedavý, ako ma pôsobenie v takom kvalitnom tíme preverí. Predo mnou tam hrávali vždy len výborní legionári. Môžem spomenúť Davida Výborného, či Františka Kaberleho. Začiatky boli ako vždy ťažké. Ja som tam bol jediný Slovák a až po polroku prišiel do tímu Rišo Lintner, ktorý je nielenže výborný hokejista, ale aj skvelý chalan. V jeho spoločnosti to bolo pre mňa hneď ľahšie.

V Modo ste vytvoril údernú dvojicu s Mattiasom Weinhadlom, ktorý dnes háji farby Dynama Moskva a patrí medzi najlepších švédskych hokejistov v KHL. Aká bola spolupráca s Mattiasom Weinhadlom?

S Mattiasom sme hrávali spolu v jednom útoku počas základnej časti aj v play-off. Veľmi dobre sme si rozumeli. Moja prvá sezóna v Modo určite patrila medzi vydarené. Hrali sme vo finále a získali sme striebro. Mattias Weinhadl aj Rišo Lintner po tom odišli do NHL.

V roku 2003 pred majstrovstvami sveta ste podpísali kontrakt s ruským klubom Dynamo Moskva. V tom čase sa však objavili v médiách informácie, že o vás majú záujem aj dva kluby z NHL. Môžete už dnes prezradiť, ktoré dva to boli?

Môj agent viedol rokovania s dvoma klubmi NHL. Florida a Philadelphia predostreli možnosť, že by som mohol byť draftovaný. Vzhľadom na môj vek prichádzala do úvahy možnosť, že by som bol draftovaný v neskorších kolách. Pre mňa by to bola fantastická šanca. Chcel som si vyskúšať NHL. Dával som tejto možnosti aj celkom veľkú nádej. Predtým som mal vydarené sezóny a navyše som mal šťastie, že som bol v reprezentácii v čase, keď sme získali medaile. Nakoniec to stroskotalo na tom, že ja som už mal pred draftom NHL podpísaný kontrakt s Dynamom Moskva. Kluby NHL nechceli riskovať, že na mňa minú miesto v drafte a ja by som sa v prípade, že by ma poslali na farmu vrátil do Európy, kde už som mal podpísaný kontrakt.

Za Dynamo ste hrávali len pol sezóny. Prečo?

Bol som pol roka v Rusku a podmienky tam boli veľmi zvláštne. Možno sme si nepadli do oka s trénerom. Poriadne som ani nedostal šancu ukázať, čo vo mne skutočne je. Odohral som výborný zápas a v druhom stretnutí ma tréner presunul z prvej päťky do štvrtej. Diali sa tam zvláštne veci. Bolo to tam ako za dávnych ruských čias. Nemalo zmysel aby som sa tam zbytočne trápil len kvôli peniazom. Navyše som tam bol sám bez rodiny.

V polovici sezóny 2003/04 vaše kroky smerovali do Zlína. Vyhrali ste titul majstra českej extraligy. Takže rozhodnutie odísť z Ruska bolo správne?

Zlín mi dal ponuku, ktorá mi vyhovovala. Dôležitý bol najmä fakt, že to odtiaľ nebolo ďaleko domov do Trenčína. V tej sezóne sme vyhrali titul, ale ja som odohral len 13 zápasov v základnej časti a celé play-off. Takže po pravde musím povedať, že k zisku titulu som až tak výrazne neprispel. Predsa len je to iné ako keď tam hrá niekto od začiatku sezóny.

V roku 2004 ste podpísali zmluvu s vaším materským klubom. Po troch mesiacoch v trenčianskom drese vás prekvapivo vymenili za Húževku do Žiliny. U hráča, ktorý ešte v auguste hral na svetovom pohári nemôže byť výmena zdôvodnená len na základe výkonnosti. Viete aké faktory pri tejto výmene ešte zohrali rolu?

Priznám sa potom čo ma vymenili som sa už o to vôbec nezaujímal. Dá sa povedať, že som možno nehral až tak, ako sa odo mňa očakávalo. Mužstvo tiež nepodávalo také výkony, ako sa tu v Trenčíne vo všeobecnosti od Dukly čakajú. Nastala výmena trénera a vedenie zrejme hľadalo aj iné spôsoby, ako dať mužstvu nový impulz. Prišli teda na rad aj hráčske zmeny. Ja sám som z mojich výkonov nemal zrovna najlepší pocit. Ale na druhej strane sa mi niektorí ľudia, od ktorých som to vôbec nečakal, otočili chrbtom. Ale tak to už občas v hokejom živote chodí.

Ja som práve vtedy hral tenis a odrazu mi niekto zavolal a opýtal sa ma čo je pravdy na tom, že som prestúpil do Poľska. Kúpil som si denník v ktorom o tom informovali a tam bol článok s mojou fotkou, kde sa písalo, že som prestúpil do nejakého poľského klubu. Ja dodnes vôbec neviem, čo to malo znamenať a ani som potom nepátral. Ale na druhej strane si ľudia aspoň môžu urobiť obrázok o úrovni niektorých médií na Slovensku.

Po nie celkom vydarenej sezóne na Slovensku nasledovalo úspešné pôsobenie v Pardubiciach. Ako spomínate na toto obdobie v meste perníkov?

V Pardubiciach to bolo po všetkých stránkach naozaj vydarené. Hneď prvú sezónu som mal celkom dobrú. V druhej som bol už kapitánom mužstva a dostali sme sa až do finále. Po hokejovej aj ľudskej stránke to v Pardubiciach klapalo. Treba povedať, že Miloš Říha urobil s mužstvom veľký kus kvalitnej roboty. O čom svedčí aj fakt, že sme sa dostali až do finále. S tým sa pred sezónou vôbec nepočítalo, pretože rok pred tým sme ani neboli v play-off. Tá moja tretia sezóna v Pardubiciach? Začala nezvyčajne. Hneď prvých trinásť zápasov sme hrali len na súperových ihriskách. Tento fakt bol známy už pred sezónou. Naša domáca hala sa v tom čase rekonštruovala. Po druhé nám chýbal v prvých asi dvanástich zápasoch brankár Janko Lašák naša jasná jednotka. Brankár je dnes 60% - 70% základu úspechu mužstva. Na súperovom ihrisku možno ešte viac. To sa zákonite muselo ukázať. A aby tej smoly nebolo málo, tesne pred začiatkom ligy tragicky zahynul pri autonehode náš spoluhráč a kamarát Martin Čech. A nakoniec aj keď sme mali kvalitný tím, tak sezónu sme začali tesnými prehrami. Stále sme boli v autobusoch na cestách. Teraz s odstupom času viem, že cieľ byť niekde v strede tabuľky bola nadľudská úloha. Vyhrali sme síce v lete český pohár Tipsport cup, ale celkovo sme počas sezóny neboli až v takej optimálnej pohode ako by sa patrilo. To čo som teraz povedal nie sú žiadne výhovorky. Je to sumár objektívnych faktov a okolností, ktoré nás v tej sezóne postretli.

Odchod z tímu Pardubíc sa odohral počas prestávky medzi prvou a druhou tretinou v zápase proti Zlínu. Je to nezvyčajný spôsob odchodu?

Z Pardubíc som odišiel tesne pred ukončením prestupového obdobia. Dá sa povedať, že do Sparty som prestúpil spôsobom, ktorý nie je až tak zaužívaný. Ja som sa nikdy netajil tým, že som proti tomu, aby z postu hlavného trénera odišiel pán Miloš Říha. To ako tá sezóna nakoniec dopadla nebolo len chybou trénera.

Po rokoch ste sa tak vrátili opäť do Sparty Praha. V čom sa Sparta za ten čas zmenila?

Vrátil som sa tam, odkiaľ som sa odrazil do naozaj veľkého hokeja. Sparta Praha je špecifický klub. Už len nárokmi a tlakom, ktorý v klube vládnu. Je to dané aj tým, že o Sparte sa stále píše a všetko sa rozoberá v médiách do detailov. V play-off sme síce neuspeli ale ja som dostal dosť času na ľade. A každý okamih v sparťanskom drese som si vychutnával. Do Sparty som sa vrátil po desiatich rokoch od prvého dňa keď som tam prišiel.

Väčšina mojich spoluhráčov v časoch, keď som ja začínal v Sparte, hrala ešte len v doraste, niektorí dokonca len za žiakov. Bolo tam už len päť hráčov, ktorí tam pôsobili aj za starých čias. Dá sa povedať, že to už bola trošku iná Sparta. Taká viac európskejšia. Hralo tam o mnoho viac legionárov, ako v mojich začiatkoch. Pamätám si, že keď som začínal v Sparte v roku 1995 v celej českej extralige bolo len päť Slovákov. Teraz boli len v Sparte štyria.

Sezónu 2008/09 ste odohrali v prvoligovom Chomutove. Letnú prípravu ste však ešte absolvovali so Spartou Praha. Prečo prestup?

Po sezóne mi generálny manažér Sparty Praha Petr Bříza povedal, že zostávam aj na ďalší rok a počítajú som mnou do prvých dvoch pätiek, ktoré mali byť zložené zo skúsenejších starších hráčov. Absolvoval som s nimi celú letnú prípravu. Tesne pred sezónou sa im podarilo podpísať Martina Ručinského. To je bez debaty skvelý hráč s množstvom skúseností a bola to veľká posila pre Spartu. Následne sa vrátili domov aj David Výborný, Ondřej Kratěna, Broš. Sparta Praha tak razom mala v tíme štyroch špičkových útočníkov. Okrem nich tam ešte boli Netík či Petr Ton. Bolo tak jasné, že miesta v prvých dvoch formáciách nebude veľa. Následne potom prišiel za mnou generálny manažér Sparty s požiadavkou, či by som nešiel pomôcť Chomutovu s postupom do extraligy. Ja som sa však chcel skôr vrátiť domov na Slovensko. Uskutočnili sa aj rokovania s Duklou Trenčín. Sparta však žiadala takú finančnú kompenzáciu, ktorú Trenčania neboli schopní splniť. Chomutov je klub so silným ekonomickým zázemím. Splniť požiadavky Sparty pre nich nebol problém. A tak som sa ocitol v Chomutove. Boli tam výborní ľudia. Spoznal som tam za ten rok naozaj skvelých ľudí.