Slovák na dva týždne
Po nevydarenom účinkovaní našej hokejovej reprezentácie na jednom z minulých svetových podujatí som na nemenovanej slovenskej rozhlasovej stanici počúval reakcie hokejových fanúšikov na vystúpenie nášho národného mužstva. Pochopiteľne, že väčšina z nich sa vyjadrovala značne kriticky k dosiahnutým výsledkom, ale na druhej strane sa ani nie je veľmi čo čudovať, veď úspechy nášho hokeja z minulých rokov v nás ešte stále rezonovali a v určitej miere aj stále rezonujú.
Ale šport je hra a vyhrať môže každý a to platí aj pre hokej. Veď čo nebolo včera ani dnes môže byť zajtra.
Ohlas jednej slečny, resp. pani ma však trocha zarazil. Táto dáma totiž vo svojej reakcii uviedla, že po našom prehratom zápase sa hanbila ísť do roboty v tričku, na ktorom bol slovenský znak. Verím, že to čo povedala, bolo len vyústením jej pocitu trpkého sklamania zo zápasu a nie to, že sa naozaj hanbí zato, že je Slovenka. Avšak tento príklad je len jedným z mnohých. Počas majstrovstiev sveta, alebo aj počas iných športových podujatí, na ktorých sú naši športovci úspešní, sú všetci Slováci i Slovenky hrdí na seba a svoju rodnú krajinu. Je to naozaj nádherný pocit, vidieť našich športovcov na tých najvyšších stupňoch a počúvať pritom našu hymnu.
Počas všedných dni však z väčšiny ľudí táto národná hrdosť opadne a u podaktorých mám pocit, že dokonca prerastie v nezáujem až hanbu za svoj národ. Niekedy mám pocit, že by sa malo nad Tatrou poriadne zablýskať, aby sme opäť ožili.
Netvrdím, že by sme mali chodiť odetí v štátnych zástavách a vyspevovať si donekonečna hymnu, ale mali by sme mať stále na pamäti, že si svoj národ treba vážiť a aj sa tak prezentovať, či už v zahraničí, alebo aj u nás doma. Treba myslieť na generácie Slovákov čo prídu po nás, tak ako na nás mysleli generácie pred nami. Je potreba ďalej pestovať vzťah založený na láske a úcte k svojmu národu a krajine. Takže oslavujme úspechy a víťazstvá a ak prídu neúspechy a prehry naučme sa ich prijímať so zdvihnutou hlavou.
