Choďte za svojim snom, pretože sny sa plnia

středa, září 23, 2009 Pavol Čislikovský


Miroslav Hlinka v druhej časti exkluzívneho rozhovoru načrie do svojich reprezentačných medailových spomienok. Jeden z najlepších slovenských centrov vám tiež prezradí v čom tkvie tajomstvo jeho úspešných vhadzovaní. Dozviete sa napríklad aj to, akú najlepšiu radu mu dal jeho otec.





V štatistikách sa uvádzajú len dvaja hráči ktorí reprezentovali tri krajiny. Bratia Peter a Anton Šťastný hrali za Československo, Kanadu a Slovensko. Tretím hráčom na svete, ktorý reprezentoval až tri krajiny ste vy. Môžete túto informáciu oficiálne potvrdiť?
Áno je to tak. Je to pravda. Bol som hráčom československej reprezentácie do 20 rokov. Hneď potom som reprezentoval Českú republiku a aj Slovensko. Takže áno sú to tri krajiny.


Na svojom drese nosíte už dlhé roky číslo „30“. Prečo ste si vybrali práve to?
Nebol som nikdy poverčivý na čísla. Po príchode do Sparty som dostal od pána skladníka dres s číslom „30“. Nemal žiadny iný. Povedal som si v duchu: „ Tridsiatka? Čo je toto za číslo?“ Ale v drese s číslom „30“ sa mi začalo celkom dariť. Tak som si ho nechal a tridsiatku mám dodnes.


V roku 2000 ste získali vašu prvú medailu z majstrovstiev sveta. Striebro z Petrohradu boli obrovským prekvapením, ktoré nikto nečakal. Ako si na zisk historicky prvého cenného kovu spomínate?

Každú medailu si cením z iného dôvodu. Za každým ziskom medaile sa skrýva niečo iné. Myslím, že tá prvá strieborná z Petrohradu bola najviac vydretá. Vôbec to nikto nečakal. Dá sa povedať, že sme skôr patrili k outsiderom turnaja, ako k favoritom. Pri odchode zo Slovenska na majstrovstvá sveta nás nikto špeciálne nevyprevádzal. Každí si skôr v duchu povedal „hlavne tam neurobte veľkú hanbu“. Zišla sa tam naozaj výborná partia, ktorá potom bola základom aj do ďalších rokov.

Nesmieme zabudnúť na chalanov, ktorí nám vytvorili možnosť hrať na majstrovstvách sveta „A“ skupiny a bojovať o medaile. Hráči ako Ľubo Sekeráš, Jozef Daňo, Braňo Jánoš, Robo Petrovický, Miro Šatan a mnohí ďalší ako Ľubo Kolník, Stano Medřík či Zdeno Cíger naozaj sa teraz nedajú vymenovať všetci a ja by som nerád na niekoho zabudol. Jednoducho chalani, ktorí vybojovali postupy z C-čka do B-čka a potom do A-čka boli tí, vďaka ktorým sme my potom mohli bojovať o medaile. A na to netreba zabúdať. Na ten turnaj do Petrohradu sme išli bez nervov, že teraz niečo musíme. Boli to skvelé tri týždne. Počas celého turnaja vládla fantastická pohoda a užili sme si veľa srandy. Nechýbalo veľa a už v roku 2000 sme sa mohli z majstrovstiev sveta vrátiť so zlatom.


Titul majstra sveta z roku 2002 je určite vaším najkrajším a najvýznamnejším úspechom v kariére...
Titul majstra sveta? No bol som v správnom čase na správnom mieste a mal som dostatočnú dávku šťastia. Viete je veľmi veľa o mnoho lepších hokejistov ako som ja. A tí nemali to šťastie, aby získali titul majstra sveta aj keď si ten titul zaslúžia tiež rovnako.


Tie najdôležitejšie posledné vhadzovania vo finálovom zápase s Ruskom patrili vám. Všetky ste vyhrali. Čo hráčovi prebehne hlavou, keď ide na dôležité „buly“ vo finále majstrovstiev sveta?
Vyhral... No ja by som povedal, že veľa som ich neprehral. Pred koncom zápasu to už ani nie je otázka kondície, či nasadenia, ale len koncentrácie. Možno si človek v tej chvíli ani neuvedomuje mieru tej zodpovednosti. Sústredíte sa len na danú hernú situáciu a chcete ju urobiť čo najlepšie.



Úspešnosť na vhadzovaní na majstrovstvách sveta vás radila medzi absolútnu svetovú špičku. V čom je základ vášho majstrovstva?

Čím je človek je straší, tým viac má skúseností a to sa samozrejme odzrkadlí aj na hre. Pamätám sa, že keď som ako mladý hráč Dukly Trenčín išiel na buly proti Nitranovi Jožovi Daňovi, tak Jožo mi ten puk vždy tak zobral, že som to ani nestihol zaregistrovať. Práve od neho som sa veľa naučil. Neskôr som sa učil aj od iných hráčov. Sledoval som, ako riešia herné situácie, čo konkrétne robia na buly. Mal som príležitosť zahrať si proti fantastickým hráčom, či už v ligových súťažiach alebo majstrovstvách sveta a svetovom pohári a to bola veľká škola.



Hokejoví odborníci označujú za vašu hlavnú prednosť práve už spomínané vyhrané vhadzovania. Dovolím si tvrdiť, že vašou veľkou prednosťou je aj výborné korčuľovanie. Venovali ste sa rozvoju korčuľovania špeciálne, alebo to bolo prirodzené?

Áno. Veľa ľudí hovorí, že moja devíza je úspešnosť na vhadzovaní. Ja sám si hlavne cením, že pohyb na ľade mi nikdy nerobil väčší problém. Už od malička som rád korčuľoval. Samozrejme ja nie som typ takého korčuliara, ako je Marián Hossa alebo Marián Gáborík, ale samotné „jazdenie na ľade“ ma vždy bavilo a nikdy som sa nemusel zaoberať tým, že sa teraz musím špeciálne zamerať na zlepšenie v korčuľovaní. Skôr naopak. Tréneri ma vždy krotili, aby som na ľade až tak nelietal.




Váš otec v rozhovore ktorý nám pred časom poskytol, prezradil, že je to dané aj tým, že ste na ľade trávili o veľa viac času, ako vaši rovesníci. Môže to byť dané aj tým?
Vždy, keď mal otec možnosť, tak ma zobral na ľad. Aj ja sám som bol pri každej možnej príležitosti na ľade. Spomínam si, že som veľmi často využíval napríklad verejné korčuľovanie. Každá hodina ktorú strávite na ľade navyše sa potom po rokoch môže prejaviť.


Akú najlepšiu radu vám dal váš otec, ktorou sa dodnes riadite?
Môj otec mi dal veľa dobrých rád. Či už do života alebo tých hokejových. Tá najlepšia, ktorú som dostal je táto: „Keď sa ti nedarí dosiahnuť to, o čo sa snažíš, tak sa z toho netreba posrať a treba ísť ďalej.“
V hokejovej kariére vás ovplyvňuje veľa vecí a stále sa musíte učiť. Ja mám 37 rokov a stále sa učím. Každý deň sa môžete naučiť niečo nové čo vás môže posunúť v pred, či už po odbornej stránke, alebo po tej ľudskej. Dnes sa pozerám na veľa vecí inak, ako keď som bol mladší. Môj otec riešil veľmi veľa vecí v úplnom pokoji a s chladnou hlavou. Ja som bol v mladosti skôr temperamentnejší.


Raz ste povedali, že vaším želaním je ukončiť kariéru tak, že odohráte posledný zápas spolu so synom v jednom mužstve. Teoreticky je to stále možné. Povedzme o dva roky, váš syn už môže hrať extraligu a vy ešte stále môžete hrať. Takže šanca tam je?
Keď som bol vo veku môjho syna, tak môj otec už hokej nehral. Teoretická šanca tam samozrejme je. Ale pozerám sa na to reálne. Hokej je každým rokom rýchlejší a dynamickejší. V mojom veku je hlavne dôležité, aby mi vydržalo zdravie. Som veľmi rád, že ešte stále môžem hrať hokej. Je to aj obraz dlhoročnej poctivej prípravy a samozrejme aj driny. Naša generácia hráčov mala vždy veľmi tvrdú prípravu. Veľa z nás ešte stále hrá hokej na tej najvyššej úrovni a to je dôkaz, že sa oplatí tvrdo makať v príprave. Hokej ma stále baví.


Pri pohľade na vašu hru má človek pocit, akoby ste ani nestarli. Rovnako ako pred rokmi aj dnes sa hádžete do striel, chodíte do rohov a pred bránu. Čo vás motivuje k tomu, aby ste aj vo vyššom veku hrali tak fyzicky náročný štýl hokeja?

Niektoré veci robíte určitým spôsobom automaticky. Ja mám rád, keď hokej aj tak trochu ako sa hovorí „bolí“. Pri hokej musíte cítiť aj ten „boj“. A ten sa odohráva práve pred bránou a v rohoch. Napríklad keď vidím ako súper napriahne a ide vystreliť a ja mám možnosť sa hodiť do strely a prekaziť mu to, tak to urobím. Ale tieto veci robíte bez toho, aby ste nad tým rozmýšľali. Jednoducho sa do tej strely hodíte. Robíte všetko, len aby ste neprehrali. Ja som sa nikdy nenaučil prehrávať a už sa to asi nikdy nenaučím. Ja nedokážem prehrať ani „v človeče nehnevaj sa“, nie to ešte prehrať hokejový zápas.

Nemôže byť každý strelec, alebo nahrávač. Každý hráč má niečo, čo je jedinečné a práve jemu vlastné a v tom vyniká. Niekto vie dať gól, ale niekto mu musí prihrať a ďalší zase vybojovať puk. Každý hráč má v hernom prejave niečo iné, čo je jeho prednosťou. Práve preto je hokej hokejom. Keď sa tieto prednosti spoja do jedného celku môžete dosiahnuť veľký výsledok.
Je to pyramída. Všetko začína od drobnej roboty najprv v obrannom pásme potom v strednom pásme a nakoniec v útočnom pásme sa celá tá snaha korunuje gólom. Ale ten gól začal práve vybratým súbojom v rohu, či presnou prihrávkou, alebo úspešným súbojom jeden na jedného. Hokej je jednoduchá hra, ale je zložená zo strašne veľa detailov.


Počas kariéry ste hrávali na dvoch postoch. Buď ako stiahnutý center, alebo stiahnuté ľavé krídlo. Na ktorom poste sa vám hrá lepšie?
V Pardubiciach som začal hrať prvýkrát v kariére stiahnuté ľavé krídlo v útoku s Tomášom Rolínkom a Petrom Sýkorom. V tomto zložení sme hrali takmer tri roky. Musím povedať, že hokej v útoku s nimi som si naozaj užil. Pre defenzívneho útočníka je veľmi dôležité, aby bol naladený na rovnakú vlnu so svojimi obrancami, ktorých má v päťke. Defenzívny útočník musí byť v prvom rade dobrý korčuliar, aby stíhal. Pretože, aj keď sa mu hovorí defenzívny útočník, musí podporovať aj ofenzívu. Jednoducho musí byť aj vpredu aj vzadu, keď je treba.


Akú radu by ste dali začínajúcim mladým hokejistom?
Keď máte svoj sen, tak za ním choďte, až pokiaľ sa vám definitívne nerozplynie, pretože vždy je šanca si svoj sen splniť.

Ja sám som do určitého veku vôbec neveril, že sa mi raz môže splniť to, čo sa mi v kariére podarilo dosiahnuť. Som veľmi rád, že sa mi všetko po čom som túžil v hokejovej kariére splnilo. Snáď len okrem NHL.
Pre mňa bol obrovský zážitok najmä svetový pohár na ktorom som štartoval v drese Slovenska v roku 2004. Hrali sme v Montreale zápas proti Kanade a v hľadisku bolo 20 tisíc divákov. Stretnutia sme odohrali aj v Toronte a Minneapolise. Hral som proti takým hráčom ako sú Iginla, Mario Lemieux, či Joe Sakic. To bola paráda! Nám sa síce ten svetový pohár príliš nevydaril, ale pre mňa bol štart na svetovom pohári nezabudnuteľný a fantastický.


Uvažovali ste už nad tým, čomu sa budete venovať po skončení kariéry?
Chcel by som v prvom rade robiť niečo, čo ma bude napĺňať. Byť hokejovým agentom, by mohla byť jedna z takých vecí. Ale človek nikdy nevie. Možno budem robiť niečo také, že ani nebudem mať čas ísť na zimný štadión a pozrieť sa na hokej. Možno naopak budem na zimáku tráviť celé dni. Možno si na hokej už ani nespomeniem. Pomaly sa jedna etapa môjho profesionálneho života končí. A nastane iná a nová. Život vám vždy niečo pripraví. Keď som bol mladší, tak som si zvykol všetko plánovať. Hovorieval som si, že najprv to bude takto a takto a potom takto... Teraz viem, že plánovať niečo príliš dopredu sa až tak neoplatí. Všetko sa môže zmeniť behom jedného dňa. Za posledných pár rokov som stratil veľa dobrých priateľov z jedného dňa na druhý. Netreba životom len tak preletieť. Treba si vychutnať každý okamih. Netreba sa zbytočne „stresovať“ tým, čo bude za týždeň, či za mesiac.


Prvú časť rozhovoru si môžete prečítať TU